Domáca úloha

V malom meste na juhu Egypta už vládla tma . V tomto čase vysedávali všetci ľudia i návštevníci po reštauráciách, alebo spali takže ulice boli vyľudnené. Moje opätky klopkali po pomerne novej ceste, až som došla k zapratanej uličke. Došla som až k jej koncu a podobne ako keď sa prechádza do Šikmej uličky som zaklopkala prútikom o stenu. Táto sa neotvorila, ale mohla som cez ňu bezpečne prejsť. Za stenou sa nachádzala priestranná hala vydláždená mramorom. Neďaleko odo mňa už spala staršia recepčná. Podišla som ku nej a jemne ju poklepkala po pleci. Nakoniec sa mi ju podarilo zobudiť.

„Prosím vás, kde nájdem pacientku, ktorú zranil čarovný tvor?", pošepkala som v cudzom jazyku.

„Na prvé a hneď doprava.", odvetila mi rozospato.

„Ďakujem.", odobrala som sa čo najtichšie ďalej a nechala som ju spať.

Steny nemocnice už boli ošarpané a bolo vidieť, že počas jej dlhej existencie sa tu vystriedalo už dosť pacientov. Na schodoch sa mi dokonca na opätok nalepila veľká žuvačka. „No fuj!“, chvíľku som nadávala a potom ju kúzlom odstránila. Ak by nebolo tej žuvačky, návšteva nemocnice by sa aj zdala príjemná. A možno tam tej pokoj, kľud a ticho vládli len preto, že už bola noc. Ale ak by sa to zobralo z architektonického hľadiska, určite bola skvostom. Predo mnou sa zjavili dvere a tak som prestala z obdivovaním a pomaly ich otvorila. Vydali strašný vŕzgavý zvuk. „Uhm, to by bolo treba naolejovať.“, ticho som za sebou zatvorila. Dvere na chodbe boli drevené a zjavne tiež staré, no i tak pekne ladili zo žltými stenami. Prešla som k izbe 39 a vošla dnu.

„Ty ešte nespíš?“, pozrela som vyčítavo na starú mamu.

„Čakala som na teba, sľúbila si, že prídeš a vedela som, že to dodržíš.“, usmiala sa na mňa, „Ako vidím, dnes si za elegantnú.“

Moja starká bola jediným pacientom v tejto izbe, takže som tam zostala celú noc.

Laura Dräxler, 5. ročník